Štúdia sa zaoberá významom identifikácie výchovného štýlu pre sociálnych pracovníkov1 . Cieľom je overiť súvislosti medzi identifikovanými výchovnými štýlmi a osamelosťou v cieľovej skupine adolescentov. Autori vychádzajú z troch premís: adolescenti ako cieľová skupina sociálnej práce; osamelosť ako rizikový fenomén, ktorý predikuje u adolescentov výskyt iných negatívnych javov; výchovný štýl ako proces interakcie a komunikácie medzi rodičom a dieťaťom, ktorý môže vystupovať ako prediktor/ protektor pri miere osamelosti. Kvantitatívny dizajn výskumu prostredníctvom metodiky UCLA, autorského dotazníka pre zistenie výchovného štýlu, typológie rodiny a subjektívneho hodnotenia vzťahu s rodičmi na vzorke 157 stredoškolákov. Potvrdil sa pozitívny vzťah medzi autoritárskym výchovným štýlom a mierou osamelosti.